Pani hovorím, psa si dajte na vodítko.
Situácia, prečo jej to hovorím, sa mi zdala jasné.
Pani vraví: "Prečo?"
Asi myslela, že táto asetrívna otázka ma dostane do úzkych:
"Obmedzuje ma to."
"To mi je ľúto."
"Ak by som Vás ja naháňal v lese?"
Odpoveď už nebola. Pes ostal sám so sebou...
Nikoho som nenaháňal...
Na parkovisku som ju stretol a ako som tušil, to veľké auto parkovala pani.
Tušil som, že hneď vedľa na informačnej tabuli je i odpoveď na prvú otázku:
Teda, čuduj sa svete, je tu zákon, ktorý to rieši. Ja nie som "psíčkar", ale, kto má psa, asi by ho mal poznať...
Hneď trochu nižšie, je detske ihrisko. Ine tabule, pre tých, ktorých to zaujíma, či pre tých, ktorých neznalosť neospravedlňuje, je tiež napísané, i obrázky sú tam: zosadni z bicykla, pes len na vodítku...
Objekt strážený bezpečnostnou službou, a z troch psov, iba jeden na vodítku. Na iného chalan z dredmi i kričí, ale ten pobehuje okolo ihriska, možno si to značkuje, neviem..
Mne ten pes chýbať nebude, keĎ sa stratí. Videl som ako bojové plemeno na konci zimi naháňal srnky. Tiež nevládal a ostal stáť, dychčiac, tesne pri mne...
A videl som i pudlíka, ako v lese skákal okolo hlavy pani, ktorá zbierala nejaké plody. Len tak, priskočil a mala ho pri krku. Asi bola rada, že aký milý pudlík...
Jedoducho les je pre nevybehaného psa "bytového" veľká výzva a majiteľ možno neskoro zistí, že pes prestal počúvať a radšej si vybral "volanie divočiny"...
A to je všetko, milé Slušné Slovensko...